Pán Hinner, obrovský klobúk dole, že ste absolvovali celú trasu pretekov 500 KM SLOVENSKÝCH s Vašou dcérkou, ktorá v tom čase nemala ešte ani rok. Je láska k veteránom vo vašej rodine dedičná? Ako si vy spomínate z detstva na svoje prvé skúsenosti s veteránmi?
Najskôr by som rád poznamenal k „Na 500 KM SLOVENSKÝCH nikdy nie je priskoro“, že prvýkrát sme absolvovali tieto krásne preteky už v roku 2022 so štartovným číslom 32. Manželka bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Na konci augusta sa nám narodila Evička. Aj preto bolo tohto ročnou výzvou nainštalovať do nášho auta vyrobeného v roku 1947 detskú autosedačku. Nakoniec sa to aj podarilo a my sme mohli celú trasu absolvovať spoločne. Samozrejme celé preteky sme mali so sebou sprievodný „BABY CAR“ s mojimi rodičmi na palube pre prípad technických komplikácii s autom, alebo že by Evička horšie zvládala jazdu v T87. Auto i dcérka však absolvovali celé preteky bez problémov.
Čo sa týka vzťahu k veteránom, dá sa čiastočne povedať o istej dedičnosti. Obaja moji starí otcovia pracovali v Tatre. Jeden bol „Vedúci technologického ústavu Tatra“ a druhý bol „Výrobný námestník závodu autoopravovne Tatra“, ale v tej dobe to neboli ešte historické automobily😊.
Vyštudovali ste konštrukcie a výrobu motorových vozidiel v Kopřivnici. Bolo to práve preto, že ste šli v otcových šľapajach a chceli ste byť súčasťou rodinnej firmy Ecorra?
S renováciami začal otec s partiou nadšencov po práci. Všetci postupne však z pôvodnej práce odchádzali, takže dá sa povedať, že našu firmu vybudoval práve otec asi pred 30timi rokmi. V tej dobe som bol druhák na základnej škole a vôbec som nevnímal, že otec odišiel z Tatry a začal sa venovať renováciám a stavbám. V tom veku a aj neskôr som dosť športoval (hádzaná, baseball, squash). Cez týždeň tréningy a cez víkendy turnaje. Nemal som príliš veľa času jazdiť s otcom po automobilových akciách, pretože časovo kolidovali. Mojim rodičom sa však páčilo, že moje športové záľuby kolidujú tiež s flákaním sa vonku a vymýšľaním „lumpáren“ 😊. Ale vždy keď to časovo vyšlo, tak ma dedko alebo otec vzali so sebou. Cez letné prázdniny som vo firme brigádoval, rôzne neodborné práce typu čistenie, odmasťovanie, chemické čistenie pôvodných lakov z karosérii, atď. Štúdium na miestnej priemyslovke bola jasná voľba. Jednak z priemyselnej histórie nášho regiónu a dostupnosti z domu a druhým dôvodom bola hádzaná. Kopřivnice hrala najvyššiu ligu a ja som sa napriek dorasteneckému veku často dostával do nominácie Mužov „A“ týmu. No a do tretice moja tvrdohlavosť, v 15tich som bol predsa najmúdrejší vo vesmíre a rodičia „vedeli prd“ čo je pre mňa dobré😊. Po maturite, ešte stále hlavou v oblakoch, som mal pomerne divoké obdobie. Jeden rok v Londýne, pár rokov v Prahe. V Ecorra pracujem vlastne len desiaty rok.
Ecorra sa okrem iného zaoberá reštaurovaním veteránov. Na akom najzaujímavejšom modeli ste vy sám osobne pracoval?
Všetky projekty sú zaujímavé. Jedná sa buď o historické skvosty, alebo sú zaujímavé tým, ako sa tie roky ľudia o automobily starali. Priznám sa, niektoré kutilské zásahy sú veľmi zložité dostať do pôvodnej podoby, alebo aspoň podoby, aby to fungovalo. Ale bola to taká doba, ľudia to mysleli dobre, chceli len predĺžiť ich životnosť. Ani im len nemohlo napadnúť, že to budú nejakí blbci za 40-50 rokov renovovať 😊. Veľmi zaujímavý projekt bol automobil Wikov 40, ku ktorému sme mali podvozok, motor a tri fotografie, ako stojí pred vilou pána Wichterleho. To bol rozhodne viac vývoj a výskum ako renovácia. Tento projekt nám zabral 8rokov a bol veľmi náročný po všetkých stránkach, ale keď tento rok výsledok opúšťal brány našej dielne, bol to skvelý pocit.
Je známe, že ste fanúšikom značky Tatra, napokon ste aj pretekal na automobile tejto značky. Čím je výnimočná?
Tatra je výnimočná hlavne tým, že je to najlepší automobil😊. Popravde je výnimočná svojou konštrukciou, ale tiež po dizajnovej stránke. Predstavte si, že sa v roku 1938 veziete na konskom povoze, alebo v hranatej krabici na kolesách s volantom 40-60km/h a Tatra okolo presviští 150km/h. To je samozrejme nadsádzka, v tej dobe neboli cesty vhodné na takú rýchlosť, ale auto to dokázalo. A ako hovorí príslovie: „Kováčova kobyla chodí bosá“ tak rovnako to platí u nás. Na oba ročníky 500 KM SLOVENSKÝCH sme mali automobily Tatra 87 zapožičané od našich zákazníkov, za čo sme im neskutočne vďační! Dokonca zakaždým od iného majiteľa.
Vaši klienti sú z celého sveta, kde môžme vidieť vašu prácu verejne vystavenú? Nájdu sa aj vaši klienti, s ktorými ste sa stretli na 500 KM SLOVENSKÝCH?
Naše projekty sú vidieť ako v Európe, tak v USA či Kanade. Jeden sa dokonca zúčastnil rally Paríž – Peking. Neviem však ako veľmi verejne sú vystavené, väčšinou sú v rukách súkromných vlastníkov.
No a s tými klientami na akciách ako je 500 KM SLOVENSKÝCH je to také dvojsečné. Je veľmi fajn sa s nimi stretnúť, prehodiť pár slov, ale potom príde fáza, kedy automobily vyrážajú na etapu a my máme nervy na dranc, aby všetci prišli do cieľa bez problémov a technických chýb. Za svojou prácou si stojíme, ale predsa len, niektorým kusom ťahá na 80,90 či 100 rokov. Ako s ľuďmi, vymeníte kĺb za umelý, ale musí to fungovať všetko dokopy. Nikdy neviete, čo sa spolu nedohodne, prípadne vypovedá službu. Bohužiaľ alebo našťastie? Historické automobily nejde napichnúť na diagnostiku, ktorá behom pár sekúnd identifikuje napríklad chybu zapaľovania na treťom valci, tak vymeníte káble alebo sviečky a ide sa ďalej. Pri týchto autách je to pokus – omyl. Aj keď už prešlo našimi dielňami takmer sto osmičiek, stále sa učíme a objavujeme nové veci.
Späť však k pretekom, medzi pretekármi je viacero manželských párov a tiež sťažností, že manželky nie úplne ideálne navigujú. Ako to je u vás, ste spokojný s pani manželkou?
Ohľadne posádky som s tým ľudovo povedané vypiekol. Manželka sa starala o pohodlie a potreby dcérky a navigoval ma kolega z práce. A aj keď nie je moja manželka, tak sa komunikácia a navigácia občas zadrhávala, ale len minimálne. Nebolo to na vysadenie navigátora z auta uprostred etapy😊. Inak so svojou manželkou som veľmi spokojný (musím) 😊. Tú zátvorku tam prosím nepíšte, aj keď manželka je veselá kopa a na moje vtipy si už trochu zvyká😊.
Ktorá etapa sa vám najviac v roku 2023 páčila a ktorá bola najnáročnejšia? Spoznali ste aj niečo nové zo Slovenska?
Etapy boli všetky krásne. Vďaka celému preteku sme navštívili miesta, o ktorých sme ani netušili. Od košického podzemia, cez GRAND BARI v Tokaji (čo som si doteraz myslel, že je len oblasť v Maďarsku) až po vrcholy Nízkych Tatier. Čo sa týka náročnosti, tak tento rok bola veľmi náročná skúška pravidelnosti pri jazde do vrchu, kde sa musela dodržať priemerná rýchlosť 30km/h a to nie je úplne ideálna rýchlosť pre motor vzduchom chladenej Tatry.
Chystáte sa na preteky aj v nadchádzajúcom ročníku, v ktorom sa 500KM SLOVENSKÝCH stáva FIVA WORLD RALLY SLOVAKIA 2024? Aké sú vaše ambície? Našli by ste miesto doma pre trofej víťaza? 😊
Ročník 2024 by sme radi absolvovali. Len si musíme aj tento rok nájsť nejakého blázna, ktorý nám požičia svoje auto😊. Ak sa niekto taký nájde, máme ambície hlavne prísť do cieľa a stretnúť sa tam s ostatnými účastníkmi, ktorí dúfam taktiež prídu bez technických alebo iných problémov. A to beriem ako najväčšie víťazstvo. Keď sa všetci stretneme za cieľovou páskou. Miesto pre trofej by sa určite našlo. Aktuálne žijeme trochu „kočovným životom“, takže asi by som sa nevedel rozhodnúť, či u manželky v Prahe alebo u mňa v Kopřivnici. Ale keby ani tam nie, tak by som určite poľahky ukecal otca a trofej by sme s láskou postarali v kancelárii Ecorra😊.
